sobota, 18. novembra 2017

Čaro ilustrácií, ktoré boli pre nás v minulosti také dôležité | Väzeň z Azkabanu v novom šate

Určite si mnohí z vás pamätajú časy, keď vám rodičia čítali na dobrú noc rozprávky. Keď písmenká boli pre vás ešte zložité a hlas maminy a tata bol oveľa príjemnejší. Ani ste sa nenazdali a uprostred rozprávky ste zaspali... Neskôr čítanie na dobrú noc nahradili obrázkové knižky, ktoré ste si tak radi listovali a ilustrácie napodobňovali a pretvárali na papieri všemožnými spôsobmi. Boli to bezstarostné časy, kedy sa nikto z nás netrápil problémami dospelých a kedy sme sa tešili z maličkostí. Pribúdajúcimi rokmi však obrazové knihy nahradili romány plné malých písmen a tenkých strán. Začali nás lákať zložitejšie zápletky a miesto ilustrácií sme si jednotlivé situácie radšej predstavili sami – vo svojej hlave. Akoby sme zabudli na čaro obrázkov, ktoré boli pre nás v minulosti také dôležité. Ilustrované reedície kníh sú ale dôkazom toho, že obrázky nemusia potešiť iba tých najmenších. Určite ste už v kníhkupectve videli prvé dva diely Harryho Pottera v ilustrovanej verzii. V týchto dňoch k ním pribudne tretí, Väzeň z Azkabanu.

"Ilustrácie v obrázkových knihách sú prvými kresbami, ktoré väčšina detí zbadá. Práve kvôli tomu sú nesmierne dôležité. Všetko, čo v tomto veku vidíme a prežívame, s nami ostane po celý život." Anthony Browne, brainyqoute.com 

Mohli by ste si povedať, že sú tieto knihy určené iba deťom, avšak s týmto tvrdením nesúhlasím. Ilustrácie, ktoré sú dielom talentovaného Jima Kaya, možno označiť za skvost svojho druhu. Kniha obsahuje textúry, malé obrázky, ale takisto aj celostranové ilustrácie. Trh je doslova presýtený rôznymi edíciami tejto čarodejníckej série. Od nových obálok, farebných vydaní, cez rôzne príručky či sprievodcov filmami. To môžu viacerí vnímať negatívne, avšak ako večnému fanúšikovi Harryho Pottera by mi bolo ľúto nemať vo svojej zbierke toto vydanie, ktoré má podľa môjho názoru väčšiu hodnotu než ostatné spomenuté knihy.

K ilustrovanému vydaniu sa navyše veľmi rád vraciam. Len tak si ho prelistujem, "pokochám sa" obrázkami či potajme privoniam ku stránkam knihy. A aj keď sú ilustrované knihy primárne určené deťom (a v kníhkupectve narazíte napríklad aj na Malého princa, ktorý vyzerá podobne než ilustrovaný Harry), myslím, že majú svoje opodstatnenie aj pre dospelých. Práve preto sa už neviem dočkať Väzňa z Azkabanu, ktorý bude bacuľatejší než jeho dvaja predchodcovia. Gorila.sk navyše postla video, v ktorom vám ukáže, ako vyzerá táto kniha vo vnútri! :-) 


Na záver len dodám, že v slovenskom preklade vyšla kniha 14. novembra. Už čoskoro sa môžete tešiť na recenziu plnú obrázkov, preto pozorne sledujte blog. :-) 

zdroj obrázkov: zdroj + vlastné fotografie
piatok, 17. novembra 2017

RECENZIA: Verum (Courtney Coleová)

Už na začiatku prvej knihy tejto série autorka svojich čitateľov varovala, že spôsob, akým príbeh rozpovie, sa nikomu páčiť nebude. Avšak nemohla na tom nič zmeniť, nič zmazať či pridať. Hoci považujem Nocte za vynikajúci a strhujúci román, nemal som pocit, že by mi na ňom niečo prekážalo alebo žeby autorka prekročila hranice znesiteľnosti. Na jej varovanie som zabudol a nebral ho vážne. Koniec druhej časti však každému úvodné autorkine slová pripomenie. Pýtate sa, aká bola moja reakcia po dočítaní Verum? Nezmohol som sa ani na slovo. A pritom som mal pocit, že mi zápletka začína konečne dávať zmysel a že sa v nej aspoň sčasti orientujem. Veď aj samotný slogan druhej časti znie Pravda ťa oslobodí. No autorka mi dokázala, že som sa fatálne mýlil a že moja verzia pravdy bola iba chybnou predstavou toho, čo sa v tejto knihe stalo. Kto je skutočný a kto nie? Kto je živý a kto mŕtvy? O všetkom sa môžeme iba domnievať. 

"Na svojom osude musíme pracovať. Musíme zaň zaplatiť. Slzami. Krvou. Až na samotnom konci, na úplnom konci, zistíme, či to stálo za to." 

Už od prvej kapitoly sa mi na pokračovaní tejto série niečo nezdalo. Akoby sa štýl autorky a smerovanie zápletky otočili o stoosemdesiat stupňov. Calla sa stratila v množstve tajomstiev a jej pátranie vôbec nikam neviedlo. Mala otázky, no nikto jej nemohol poskytnúť odpovede. Všetko sa odrazu sústreďovalo iba na to, aby našla hlavná postava pravdu. Po dvoch stovkách strán som mal ale pocit, že sa v knihe vôbec nič neudialo a že by sa celý obsah druhej časti dokázal zmestiť do dvoch kapitol. V závere románu som však taktiku autorky (aspoň čiastočne) pochopil. Coleová potrebovala udržať čitateľa v napätí a zoznámiť ho s ďalšími postavami, ktoré hrajú v príbehu podstatnú rolu. Práve preto malo toto "zdržiavanie" svoj zmysel, no viacerí ho budú považovať iba za nepodstatnú vatu. Aj napriek tomu ale musím povedať, že ma čítanie tejto knihy bavilo a že bol príbeh napísaný pútavo. Neprečítal som ho na jeden šup ako to bolo v prípade Nocte, no i tak som sa ku knihe rád vracal. 

"Je nebezpečný. Ale prečo? Keď stál vo dverách mojej izby, v hlave mi napadla iba jedna myšlienka. Dare je zbraň, ničivá zbraň."

Túto sériu nedokážem prirovnať k žiadnej inej a nemôžem povedať, že by som sa s podobnou zápletkou už niekedy stretol. Autorka vytvorila originálnu dejovú líniu bez toho, že by sa výrazne inšpirovala svojimi predchodcami. Za to má u mňa veľké plus. Netradične pôsobia aj krátke vety a opakovania zhlukov význam nedávajúcich slov. Aj to pridáva knihe na autentickosti a robí ju netradičnou. Je možné, že budete mať pocit, že sa hlavná hrdinka alebo autorka doslova pomiatli. Premysleli si to všetko dopredu alebo len strieľali myšlienku za myšlienkou bez akejkoľvek logickej súvislosti? Na túto otázku si len málokto trúfne odpovedať. 

"Mám nutkanie natiahnuť ruku a dotknúť sa ho, utešiť ho, objať. Ibaže nemôžem. Je tam niečo, čoho sa musím báť. A pokiaľ neviem, čo to je, potrebujem si udržať odstup. Je to jediný spôsob, ako prežiť." 

Po Nocte som mal na pokračovanie vysoké očakávania, avšak Verum ich splnilo iba čiastočne. Kniha sa mi páčila, avšak v prvej časti nastavila Coleová latku príliš vysoko. Nocte mi prišlo o niečo dynamickejšie a prepracovanejšie. To ale neznamená, že by ste si Verum nemali prečítať. Príbeh sa posunul ďalej, mali sme možnosť dozvedieť sa niečo o minulosti Darea a autorka tiež prišla v závere s ďalším zvratom, ktorý celú situáciu zmenil. A preto nám neostáva nič iné len čakať na posledný diel. Verím, že v preklade dorazí čo najskôr. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia
Zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj
pondelok, 6. novembra 2017

RECENZIA: Nocte (Courtney Coleová)

Veľa ľudí má počas čítania pocit, že dopredu vie, ako sa daná kniha skončí. Že je to len otázkou cviku alebo istého čítania medzi riadkami. Ak by ste im však ponúkli román Nocte, stavím sa s vami, že by ani jeden z nich záver knihy neuhádol. Spomínaný titul však rozhodne nie je novinkou. V pôvodnom vydaní vyšiel ešte v roku 2014, v českom preklade o rok neskôr. Donedávna som túto sériu úplne ignoroval, až pokým nevyšlo Verum, druhý diel série od Courtney Coleovej. Vtedy som zachytil vlnu nadšených, ale aj rozporuplných reakcií na tento príbeh – a rozhodol som sa prečítať si ho a urobiť si naň vlastný názor. Ďalší z dôvodov, pre ktorý som si chcel Nocte prečítať, bola anotácia. Tá čitateľovi nepovie skoro nič o príbehu, a preto sa môže iba domnievať, o čom kniha vlastne bude. Väčšinu kníh si vyberám podľa príbehu, máloktorú podľa obálky. Tentokrát som si však povedal, že to risknem. A s odstupom času môžem usúdiť, že som urobil naozaj dobre. Nocte ma pohltilo. Doslova.  

"Keď konečne zaspím, zdá sa mi o ňom. O tmavookom neznámom. Sedí na brehu oceána a morský vánok 
mu strapatí vlasy. Jeho oči sa stretnú s mojimi
 a napätie silnejšie než milión bleskov dokopy 
nás prepojí a drží pohromade." 

Už na samotnom začiatku autorka čitateľa varuje, že spôsob, ktorým príbeh vyrozpráva, dozaista nebude príjemný a mnohým sa nebude páčiť. Bolo to však nevyhnutné a autorka to zmeniť nedokázala. Spočiatku sa Nocte javí ako obyčajný príbeh, ktorý má v sebe niečo, čo vás neustále núti čítať ďalej. Rozprávanie Cally sa prelína s pohľadom jej dvojičky Finna. Na ich príbehu postrehnete niečo čudné, a zatiaľ čo vaše otázky pribúdajú, záhady a tajomstvá sa budú neustále stupňovať. Bolo pre mňa nesmierne ťažké Nocte odložiť – a tak som čítal až do neskorého večera, len aby som sa dozvedel, ako sa príbeh skončí. Avšak koniec? Ten bol úplne iný než som predpokladal. Taký zvrat nečakal azda nikto. Sú iba dve možnosti: buď mala autorka všetko dopredu premyslené, alebo "strieľala" myšlienky len tak za pochodu. Nedokážem povedať, ktorá z možností je tá správna (a už vôbec nie po prečítaní druhej časti). Tí, ktorí o knihe nikdy predtým nepočuli, mi rozumieť nebudú. No takí, ktorí Nocte a Verum čítali, dozaisto pochopia

"Potrebujem ju. Potrebujem, aby všetko ostalo po starom. Ale nemôžem to riskovať. Nemôžem ju 
so sebou stiahnuť dolu. Nemôžem dovoliť svojmu šialenstvu, aby ju zožralo, prežúvalo 
a znovu vypľulo. Ibaže ju potrebujem..." 

Coleová si dokazála veľmi rýchlo získať moju pozornosť a hoci to znie ako klišé, od knihy som sa nemohol odtrhnúť. Jej štýl vyjadrovania bol netradičný a príbeh dokázala odbremeniť od hluchých miest. V knihe sa jednoducho stále niečo dialo. Vývoj dejovej línie posúvajú dopredu aj Finnove časti, ktoré vzbudzujú v podvedomí čitateľa stále nové a nové otázky. Autorka ma teda prinútila nad zápletkou rozmýšľať a dedukovať, ako by sa kniha mohla skončiť. Kapitoly z pohľadu Finna boli navyše o poznanie kratšie než tie Calline. Často to bol iba akýsi zhluk význam nedávajúcich slov, ktorý pozostával z niekoľkých riadkov. Pozitívom tejto série sú aj jej hlavné postavy. Calla, ako predstaviteľka obyčajného dievčaťa, a Dare, tajomný "badboy", ktorý v sebe skrýva množstvo záhad. Prvoplánový románik? Ani náhodou! Autorka vykresľovala ich pozadie postupne, a aj to urobilo knihu zaujímavejšou a pútavejšou.  

"Smútok je nepredvídateľná vec a nemyslím si, že by mohol niekedy úplne prejsť. Myslím, 
že sa iba naučíme zvládať ho."

Nocte by som odporučil každému, kto má chuť na netradičný príbeh, ktorý sa nedrží záväzných pravidiel. Keď som sa rozhodol prečítať si túto knihu, určite som nepredpokladal, že nad ňou strávim celý deň a že sa od jej čítania nebudem môcť odtrhnúť. Autorka si získala moju pozornosť a netrvalo dlho a pustil som sa do druhej časti.  Tá vyšla v českom preklade len prednedávnom. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia
zdroj obrázkov: zdroj, zdroj, zdroj.
utorok, 31. októbra 2017

RECENZIA: Tí, ktorí zlyhali (M. Hjorth, H. Rosenfeldt)

Prvú obeť vraha objavili v opustenej budove školy. Známa televízna hviezda bola priviazaná k stoličke a obrátená tvárou k stene. Na krku mala štítok s nápisom „neprospel“ a v hlave otvor po strele z jatočnej pištole. Na operadle stoličky bol pripevnený niekoľkostranový vedomostný test. Súdiac podľa počtu chybných odpovedí, obeť pravdepodobne zlyhala v najdôležitejšej skúške svojho života. Nebezpečný páchateľ je čoraz odvážnejší, obetí pribúda. Zdá sa, že kriminalisti z Riksmordu majú do činenia s inteligentným, no zjavne chorým človekom, ktorého ženie nenávisť k povrchným idolom súčasnej doby. Lenže dôkazy im chýbajú a stopy unikajú. Žeby kľúčom k objasneniu prípadu bola anonymná osoba, na ktorú Sebastian Bergman náhodou natrafí v chatovacej miestnosti? 

Tí, ktorí zlyhali sú v poradí piatou knihou zo série Sebastiana Bergmana, ktorá vyšla v slovenčine. Do jej čítania som sa púšťal s očakávaním, keďže sa mi predošlé diely veľmi páčili. Aj napriek tomu, že patria do kategórie kriminálnych príbehov, ktoré čítam len zriedka, som si ich obľúbil. Najmä pre ich pútavosť a vykreslenie hlavných postáv. 

"Kamkoľvek sa otočila, tam na ňu číhali.  Klamstvá a lži. Nikto jej nehovoril pravdu. Nikto."

Ako sme boli zvyknutí už v predošlých dieloch, štýl písania autorov je jednoduchý. Nesnažia sa o komplikovanú zápletku, v ktorej by sa bežný čitateľ zamotal a stratil. Práve jednoduchosťou a pútavosťou môže kniha osloviť široké vrstvy čitateľov a nie iba skalných fanúšikov detektívok a krimi príbehov. Román Tí, ktorí zlyhali má rýchly spád a autori držia čitateľa až do poslednej kapitoly v napätí. Nové odhalenia vás nútia pokračovať v čítaní, a preto knihu "zhltnete" veľmi rýchlo. Páčilo sa mi, že sa v príbehu neustále niečo dialo, a preto som sa ani chvíľu nenudil. 

"Slová ju zasiahli ako úder bleskom. Zatackala sa, nenávisť a podozrenie zmizli a namiesto nich sa jej v pohľade zjavil strach. Ruky sa jej uvoľnili a už len viseli pozdĺž tela. Z tváre sa jej vytratila všetka farba." 

Ďalší z prvkov, ktorý sa mi na knihách tejto spisovateľskej dvojice páči, je originalita myšlienok. Autori totiž pristupujú k príbehu iným spôsobom než na aký sú čitatelia detektívok zvyknutí. Do popredia sa dostáva osobný život vyšetrovateľov, ktorý je vo väčšine kníh skôr v úzadí. V sérii o Sebastianovi Bergmanovi však zohráva veľmi podstatnú úlohu. A hoci to mnohí z čitateľov kritizujú, ja som tento prvok ocenil. Autori vytvorili zaujímavé pozadie príbehu a keďže tieto osobné vzťahy neuškodia hlavnej dejovej línii, bola by škoda ich do románu nezakomponovať. 

"Najhoršie však bolo, že v kútiku duše vedel, že Sebastian má pravdu. Vedel, že to bola chyba. Vždy to vedel. Rozum mu našepkával, že ak to spraví, prekročí všetky medze, no ani to ho nezastavilo. Adrenalín, moc, pocity. Bol to neprekonateľný pocit." 

Tí, ktorí zlyhali splnili moje očakávania. Román mal opäť svoje čaro a aj v piatej knihe dokázali autori prísť s niečím novým. Musím sa priznať, že ma tentokrát zápletka oslovila ešte viac než v predošlých častiach. V príbehu sa neustále niečo deje a autori držia čitateľa až do poslednej chvíle v napätí – presne tak, ako aj vo zvyšných románoch. Ak sa vám teda páčili predošlé knihy vyšetrovateľa Sebastiana Bergmana, určite by ste mali dať šancu aj tej piatej. Ak sa pre ňu rozhodnete, prajem pekné čítanie! :-)

sobota, 30. septembra 2017

RECENZIA: Svišť (John Grisham)

Ľudia očakávajú, že sudcovia budú čestní a spravodliví. Ich integrita a nestrannosť sú základom dobre fungujúceho súdneho systému. Lenže čo ak niektorý sudca obíde zákon alebo prijme úplatok? Vyšetrovateľke Lacy Stoltzovej poskytne záhadný zdroj informácie, ktoré odhalia totožnosť najskorumpovanejšieho sudcu v dejinách súdnictva. Lenže odkiaľ pochádzajú také presné informácie? A čo je zdrojom obrovských ziskov onoho sudcu? Všetko naznačuje, že bol zapojený do výstavby kasín v rezervácii domorodého kmeňa Tappacolov, ktoré mali obyvateľom priniesť ekonomickú prosperitu, no namiesto toho sa otvorili dvere korupcii, prostitúcii, organizovanému zločinu, násiliu, ba i priamemu odstraňovaniu nepohodlných ľudí. Lacy Stoltzová ale okamžite vytuší, že tento prípad môže byť veľmi nebezpečný...

Musím sa priznať, že som tvorbu Johna Grishama pred tým, ako sa ku mne dostal Svišť, nepoznal. Vedel som však, že patrí medzi obľúbených autorov súčasnosti a jeho knihy sa zaraďujú do kategórie náročnejších románov. Do čítania som sa púšťal bez očakávaní, no musím povedať, že ma Svišť prekvapil. S podobnou tematikou prišiel Grisham aj v románe Osamelý strelec, ktorý sa taktiež venoval právu a súdnictvu.

Štýl autora bol úplne iný, než na aký som bol v príbehoch, ktoré sa sústreďovali na odhalenie zločinu, zvyknutý. Autor kladie veľký dôraz na opisný slohový postup.  Jeho štýl vyjadrovania je zložitý, zápletka zauzlená, a preto sa od čitateľa vyžaduje väčšia sústredenosť než pri oddychových románoch. Súčasťou knihy je aj bonusová poviedka, ktorú autor umiestnil na začiatok románu. Tá vo mne však (schválne) zanechala rozporuplné reakcie – najmä preto, že som spočiatku nepoznal vzťahy medzi jednotlivými postavami a vlastne ani postavy ako také. Grisham taktiež využil striedanie perspektív prostredníctvom viacerých rozprávačov príbehu

"Žil v tieňoch vlastného temného svetla, kde vládli peniaze a občas bolo treba odstrániť zopár ľudí." 

Čo by som ale knihe vytkol a čo jej vytknú určite aj mnohí ďalší čitatelia, bola chýbajúca akcia. Aj napriek tomu, že si autor všetko do detailov premyslel a román napísal pútavo, sa môže čitateľ po chvíli začať nudiť. A hoci ma táto kniha bavila, podľa môjho názoru obsahovala až príliš veľké množstvo opisov. Taktiež mi trvalo určitý čas, pokým som sa v celej zápletke zorientoval. Neviem, ako vyzerali autorove predošlé knihy, no môj dojem dozaista ovplyvnil aj fakt, že väčšinou čítam jednoduchšie príbehy, ktoré majú rýchlejší spád. To ale neznamená, že Svišť nestojí za prečítanie. Práve naopak. 


"Hádam sa to manželka nikdy nedozvie. Čo jej vlastne teraz povie? Má jej prezradiť všetko hneď, alebo počkať na raziu, keď ho odvedú v reťaziach? Čo má teraz robiť, dočerta? Jeho život sa skončil." 

Svišť je ideálna kniha pre toho, kto obľubuje romány s náročnejšou zápletkou – také, v ktorých až do poslednej chvíle nevie, ako sa daný príbeh skončí. Táto kniha ale nie je pre každého a nie každý si jej čítanie užije – najmä pre autorov zložitejší spôsob vyjadrovania.  Pomalému spádu udalostí by sa taktiež hodilo väčšie množstvo akcie. Na druhej strane ale musím povedať, že Grisham odviedol úctyhodný výkon a ak ste čítali nejakú z jeho kníh a páčila sa vám, určite by nemal vo vašej knižnici chýbať ani Svišť. :-) 

zdroj obrázkov: weheartit.com
piatok, 1. septembra 2017

RECENZIA: Sorbetové dievča (Claire Hennessyová)

Ústrednou témou väčšiny kníh, ktoré sú určené pre skupinu tzv. mladých dospelých čitateľov, je láska, prvé zlomené srdcia, hádky, nezrovnalosti v rodine, a teda problémy, s ktorými mladí ľudia bežne prichádzajú do kontaktu. Máloktorá z takýchto kníh ale rieši jeden z problémov, ktorému čelí množstvo mladých (no nielen tých) dievčat. Len malé percento autorov vo svojich knihách totiž spomína anorexiu, bulímiu a nízke sebavedomie dievčat, ktoré súvisí s podceňovaním vlastnej osoby. A práve Sorbetové dievča, jedna z nových kníh z produkcie spoločnosti AlbatrosMedia, sa venuje takejto problematike. Hennessyová však k tejto téme zvolila celkom iný prístup a vo svojej knihe niekoľkokrát zariskovala. Sorbetové dievča dozaista nie je obyčajným románom. Hlavným rozprávačom je Annabel, ktorá dostala od svojej šéfky netradičnú úlohu. Má pomôcť istému dievčaťu, Julii, ktorá trpí nadváhou. Nič by na tom nebolo čudné... až na to, že Annabel už tri týždne nežije. Zomrela totiž na anorexiu. 

"... dospelí sú presvedčení, že pravidelná kontrola je potrebná. Akoby všetci mali rovnakú príručku o tom, ako dosiahnuť, aby naše životy – a smrť – boli v súlade s ich čudnými predstavami o tom, ako sa máme zdokonaľovať. Byť čoraz lepšími. Uzdravovať sa. Aj keď na to posledné už nemáme šancu."
Musím povedať, že ma anotácia tejto knihy zaujala. Najmä preto, že som sa z nej o románe skoro nič nedozvedel. Prečítal som si však množstvo rozporuplných názorov, a preto som si povedal, že dám tejto knihe šancu. Už spočiatku som si všimol, že nepôjde o obyčajný príbeh. Autorka totiž zvolila netradičný štýl a jednotlivé kapitoly, ktoré boli krátke (aj vďaka tomu knihu prečítate veľmi rýchlo) obohatila aj o rôzne prepisy SMS komunikácie alebo číslované zoznamy. Je pravdepodobné, že sa v príbehu na začiatku neraz stratíte – a nebudete vedieť, kam dejová línia vlastne smeruje. Viacerých to možno odradí a nejedného z vás kniha vôbec nezaujme. Námet bol originálny, no v prípade Sorbetového dievčaťa netreba mať vysoké očakávania. 

Nejedenkrát som sa pristihol pri tom, že ma zápletka nudila a na môj vkus bola až príliš komplikovaná. A ako to s Júliou vlastne dopadlo? Vyliečila sa? Autorka v knihe necháva viaceré otázky nezodpovedané a čitateľ si ich odpovede musí domyslieť sám. Čo však na tomto diele hodnotím pozitívne, bolo vykreslenie mladých ľudí. Zobrazuje ich pozitívne, ale aj negatívne stránky. Upriamuje pozornosť na ich nedostatky a najmä ich neidealizuje (ako to môžeme vidieť v iných knihách pre mladých). Na druhej strane ale musím povedať, že som si hlavné hrdinky neobľúbil. Síce mi ich bolo ľúto, knihe chýbala akási iskra, vďaka ktorej by som celý príbeh prežíval spolu s nimi. Už neraz sa mi totiž potvrdilo, že prílišné experimentovanie knihe iba ublíži

"Ženy nie sú len na to, aby sa na ne ľudia dívali. Myslím si, že s touto myšlienkou by súhlasila aj Julia. Dočerta! V jej mysli trávim priveľa času. Potrebovala by som, aby tu bol niekto iný, kto mi rozumie. Potrebujem uniknúť." 

Na knihe hodnotím pozitívne najmä fakt, že sa venuje téme anorexie a bulímie, o ktorej mnoho mladých ľudí nemá (alebo nechce mať) dostatok informácií. Určite nejde o bezchybný román, ktorý sa bude páčiť každému čitateľovi. Ak však máte chuť na oddychové čítanie, ktoré sa nesústreďuje iba na tuctové problémy mladých, ale naopak disponuje nevšednou zápletkou, kniha by vás mohla zaujať. Je ale veľká škoda, že autorka dostatočne nevyužila potenciál, ktorý v sebe Sorbetové dievča nesie. Užil by som si ju v takom prípade určite viac. 
Za recenzný výtlačok ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia
Zdroj obrázkov: weheartit.com
nedeľa, 27. augusta 2017

RECENZIA: Pod maskou (Senta Andok)

Čo sa stane, keď v ťažkej chvíli stretnete nesprávneho človeka? Martinovi Mayerovi sa to prihodilo a na takéto stretnutie doplatil životom. Koho však za zbytočnú smrť potrestať, keď o osude nedospelého mladíka rozhodla guľôčka na rulete? Z Martinovho najlepšieho kamaráta sa stáva bezdomovec. Túla sa bezcieľne životom a stará sa o starca, ktorý nesie v sebe vinu za smrť žiaka. Jedného dňa sa však Petrov život zázračne zmení. Začína žiť dvojakým životom plným klamstiev a falošných ilúzií. Zapletie sa s čudáckym falšovateľom dokladov a odrazu sa ocitne v centre záujmu médií. Kto je záhadný hrdina v maske klauna a ako súvisí so samovraždou obľúbenej popovej hviezdy? Prípad dostáva na starosť detektív Vlčák a Peter zisťuje, že sprvu nevinná hra sa mení na jeho nočnú moru...

„...možno nebol psychológ, ale jednu vec vedel naisto – každý má svoju cenu. Niekto väčšiu, iný menšiu, no nepoznal človeka, ktorý by nemal hranicu, kedy vymení čestnosť za bohatstvo.“

Hneď na úvod musím povedať, že len málokedy čítam knihy slovenských autorov. Musí to byť naozaj výnimočný príbeh, aby ma daná kniha zaujala. Keď som sa však dostal k románu Pod maskou, jeho anotácia na mňa pôsobila rozporuplne. Na jednej strane ma zaujala, keďže príbeh vyzeral zaujímavo, no na strane druhej som sa obával, že bude román akousi všehochuťou všetkého možného. Vďaka spomínanej anotácii som totiž nevedel, čo od knihy čakať. Do dejovej línie som sa ale dostal veľmi rýchlo, najmä pre zaujímavý štýl autorky. A v neposlednom rade aj preto, že som nemal ani poňatia, čo sa odohráva pred mojimi očami. Taktikou Senty Andok je totiž neprezradiť čitateľovi všetky podrobnosti hneď na rovinu. Necháva ho v napätí, núti ho rozmýšľať. Isté súvislosti však ostávajú iba v jej hlave, a toto je jedna z výhrad, ktoré k danej knihe mám. Hoci oceňujem, že vytvorila pútavý úvod do príbehu, očakával by som, a určite nebudem sám, však isté vysvetlenie niektorých súvislostí, ktoré tvorili hlavnú dejovú líniu. Neraz som sa totiž musel iba domnievať, ako to v skutočnosti bolo – a prečo daná postava skončila tam, kde skončila. 

„Najhoršia bola bezmocnosť. Dôvera, ktorú si Peter budoval, sa zosypala ako domček z karát a on s tým v danej chvíli nemohol nič urobiť.“

Aj napriek tomu, že ide o začínajúcu mladú spisovateľku, vytvorila pozoruhodné dielo. Jej štýl nie je kostrbatý a čitateľ si môže neraz všimnúť, že mala dejovú líniu dokonale premyslenú. Možno sa však bude musieť vrátiť späť a pripomenúť si detaily, ktoré predtým prehliadol. A presne toto je fakt, ktorý som na diele ocenil najviac. Pod maskou nie je klasickou oddychovou knihou, ktorá rieši jeden problém. Ide o komplexný príbeh, na ktorý sa autorka nielenže dobre pripravila, ale takisto doň vložila množstvo zaujímavých myšlienok a životných právd. Aj vďaka nim má kniha oveľa väčšiu výpovednú hodnotu

„Peniaze sú nevyhnutnosťou, potešením i závislosťou. Čím viac ich človek má, tým viac ich chce.“

Hoci bol román písaný v tretej osobe, autorka dokonale vykreslila postavu Petra, ktorý je hlavným hrdinom príbehu. Poukazuje na život mladého človeka, ktorý sa ocitol bez domova a na ulici. Takisto na to, ako sa týmto náročným životom doslova „prediera“. Zobrazuje jeho vytrvalosť a odhodlanie nevzdávať sa ani v tých najťažších chvíľach. Vykresľuje niekoľko momentov, kedy sa Peter ocitá v hraničných situáciách – vo chvíľach, kedy musí hlavná postava rozhodovať o svojom živote. Pretože aj jedno malé rozhodnutie môže ovplyvniť to, kým a v neposlednom rade aj čím bude. 

„...nech už budeš kdekoľvek, s kýmkoľvek, bohatý či chudobný, mladík alebo starý pán, v elegantnom obleku či obnosených šatách, podriadený, nadriadený, obklopený priateľmi alebo sám, nikdy nezabudni na to, aký si bol, keď si nemal nič. Nezabudni, odkiaľ si prišiel, odkiaľ pochádzaš. Lebo odev dotvára obraz, ale človeka robí charakter.“

Román Pod maskou ma príjemne prekvapil a nebudem klamať, ak poviem, že aj šokoval. Určite som nečakal, že sa na slovenskom trhu objaví niečo podobné. Zápletka príbehu nebola rovnaká ako v iných knihách pre mladých. Román sa neodvoláva iba na jeden fakt, rieši komplexnú sieť vzťahov – zobrazuje citový vzťah medzi Petrom a starcom, medzi Petrom a Lindou, dievčaťom, do ktorého sa zamiloval, medzi Petrom a Kápom, ktorý hlavnej postave dáva náročné úlohy, a v neposlednom rade medzi Petrom a jeho svedomím – kedy si musí sám uvedomiť, či to, čo robí, naozaj stojí za to. A či to má nejaký význam. Určite však má význam prečítať si daný román a urobiť si naň vlastný názor. Prajem pekné čítanie! 

Zdroj obrázkov: weheartit.com
utorok, 22. augusta 2017

RECENZIA: Keď som ťa stratila (Kelly Rimmerová)

Kelly Rimmerová debutovala na Slovensku svojím románom Spoznal som ťa bosú, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Ikar v máji tohto roku. Len nedávno sa k spomínanej knihe pridal aj druhý autorkin román, tentokrát s názvom Keď som ťa stratila. Nesie sa v podobnom duchu ako jeho predchodca.

Molly je dcéra multimilionára, Leo zasa novinár, ktorý vyšiel z chudobných pomerov. Keď stretne Molly, obaja sa do seba zaľúbia a vezmú sa aj napriek nesúhlasu jej rodiny. Majú pocit, že sú neporaziteľní a spolu dokážu dobyť svet. Všetko sa ale zmení, keď Leo odíde na nebezpečnú misiu do Sýrie, kde takmer príde o život a definitívne stratí pamäť. Molly sa všemožne snaží pomôcť mu získať stratené spomienky na chvíle, ktoré spolu v minulosti strávili, no problém je v tom, že pred Leom niečo tají. Oddanú ženu pri jeho posteli iba predstiera a on netuší, že ich manželstvo bolo už dávno pred jeho zranením v troskách. Čo ak sa Leovi vráti pamäť úplne a z minulosti sa mu vybaví viac, ako by chcela? Príde potom o muža, do ktorého sa zaľúbila po druhý raz?

"...nezáleží na tom, kde človek začína svoju životnú púť, lebo je len v jeho rukách, akou cestou sa vydá." 

Hoci Rimmerovej už predtým vyšla kniha v slovenskom preklade, Keď som ťa stratila bolo prvým románom, ktorý som od tejto autorky čítal. Zaujala ma totiž anotácia príbehu, ktorá sa mierne podobala na knihy iných autoriek (trebárs Liane Moriarty či Jojo Moyes), ktoré som predtým čítal. Aj tie totiž riešili podobný problém – v manželstve, v rodine alebo vo vzťahu medzi mužom a ženou. Rimmerová však poňala túto problematiku svojsky a už od samého začiatku striedala viaceré línie príbehu. Spájala minulosť so súčasnosťou a pohľad Lea, ktorý stratil pamäť, a Molly, ktorá vidí v tejto situácii príležitosť na obnovu skrachovaného manželstva. Hoci jej išlo o ozvláštnenie príbehu, čítanie tým vo veľkej miere skomplikovala. Neraz som sa totiž stratil v tom, v akom časovom období sa daná situácia vlastne odohráva.

"Možno sme mali pred sebou ťažký boj a za 
sebou škaredú minulosť – na ktorú som sa ešte
 nerozpamätal –, no nemal som z toho strach. 
Pretože ak v mojom živote niečo stálo za to, aby 
som o to bojoval, tak to bola Molly." 

Ďalšiu z výhrad mám k pútavosti príbehu. Hoci knihu s odstupom času hodnotím ako príjemné oddychové čítanie, v románe sa vyskytovalo niekoľko zbytočných pasáží a hluchých miest, ktoré vývoj hlavnej dejovej línie zbytočne spomaľovali. Mal som pocit, akoby mi v knihe niečo chýbalo. Akási reálnosť alebo iskra, vďaka ktorej by som sa do príbehu lepšie vžil, nevedel sa od neho odtrhnúť a v neposlednom rade sa aj vcítil do hlavných hrdinov. Čo ale musím pochváliť, bolo množstvo pekných myšlienok, ktoré Rimmerová do svojej knihy vložila. Čitateľ ich nájde v knihe niekoľko a mnohé z nich ho prinútia sa aspoň na chvíľu zamyslieť.

"...pretože taká je láska. Môžete ju zneužívať, otupiť, zahaliť do nenávisti či z celej sily sa snažiť ju zničiť. Ale ak sa vo vás raz rozhorela, jej plamienok vo vás planie už navždy." 

Keď som ťa stratila určite nie je bezchybným románom, ktorý by do literárneho sveta priniesol niečo nové. Aj napriek niekoľkým výhradám, akými bolo nadmerné striedanie časových línií a nedostatočné vykreslenie hlavných postáv, však môžem povedať, že som si jeho čítanie užil. Autorka nabáda čitateľov, aby verili na druhé šance. Aj to, čo sa nám napohľad zdá nereálne a stratené (či už je to vzťah alebo nová životná príležitosť), totiž môže mať šťastný koniec. Stačí iba veriť. Ja pre zmenu verím, že kúpu tejto knihy nebudete ľutovať. Prajem pekné čítanie!

Zdroj obrázkov: weheartit.com 
štvrtok, 10. augusta 2017

Keď svet Harryho Pottera znovu ožije | Fantastické zvery, metlobal a rozprávky barda Beedla v novej edícii

Vždy, keď sa ma niekto spýta, aká je moja najobľúbenejšia kniha, nikdy nedokážem s určitosťou vybrať jeden najlepší titul. A preto spomeniem viaceré série, ktoré mi prirástli k srdcu. Ako isto tušíte, jednou z nich je aj Harry Potter, ktorý naozaj patrí medzi moje TOPky. Možno aj preto, že sa tento čarodejnícky svet neustále rozrastá o nové a nové knihy – či už o darčekové vydania, knihy s novými obálkami, ilustrované edície, scenár k Prekliatemu dieťaťu a množstvo iných. Medzi tie najnovšie patrí aj nové vydanie troch útlych knižiek. 

Práve tie by mali byť súčasťou zbierky každého fanúšika tohto čarodejníckeho sveta. Fantastické zvery, Metlobal v priebehu vekov a Rozprávky barda Beedla totiž vyšli len pred pár dňami v novej edícii, ktorá rozhodne stojí za to. Musím sa však priznať, že som tieto knižky až do ich nového vydania nevlastnil. No keď som sa dozvedel, že vyjdu v takejto krásnej edícii, neváhal som ani sekundu. Všetky tri majú niečo vyše sto strán a text, ktorého nie je veľa, bol doplnený novými ilustráciami. Aj staré vydanie týchto knižiek malo svoje čaro, a najmä viac učebnicový charakter, no táto verzia ma osobne zaujala viac. 


Viacerí ľudia tvrdia, že nekonečné vydávanie nových a nových kníh má iba peňažný účel a diela nepredáva ich kvalita, ale marketingová značka. V prípade Harry Pottera však s takýmto tvrdením nemôžem súhlasiť. J. K. Rowlingová svoj čarodejnícky svet premyslela do poslednej bodky. Nielenže vymyslela hlavnú dejovú líniu, na ktorej je postavená celá séria, vymyslela takisto svet Fantastických zverov, ktoré sa dostali na jeseň do kín. Dôkazom jej originality je aj samotná príručka fantastických zverov, ktorá obsahuje abecedný zoznam fantastických bytostí, s ktorými sa vo svete Harryho Pottera môžeme stretnúť. Nehovoriac o dejinách metlobalu, vývoji čarodejníckej metly či prehľade metlobalových družštiev sveta, ktorý takisto pochádza z hlavy J. K. Rowlingovej. 

No zo všetkých troch kníh, ktorých ilustrácie môžete vidieť na fotografiách, ma zaujali najviac Rozprávky barda Beedla. Tie prinášajú originálne poviedky z čarodejníckeho sveta, doplnené o mravné ponaučenie a ich následný výklad Albusa Dumledora, aby tieto rozprávky boli zrozumiteľné aj pre mladšieho čitateľa. Zaujala ma tiež myšlienka, že výťažok z týchto troch kníh autorka investuje do svojich organizácií, ktoré pomáhajú deťom v núdzi a prinášajú "svetlo do ich domovov". Aj to je jeden z faktov, ktoré ma presvedčili o dobrom a úprimnom zámere J. K. Rowlingovej. Ak dá totiž niekto do svojho diela srdce a kúsok zo seba, čitatelia to veľmi rýchlo zistia. Práve preto mám túto sériu tak rád a práve preto sa k nej vždy s radosťou vraciam. Ak ste aj vy fanúšikom Rokfortu, fantastických bytostí a sveta Harryho Pottera a tieto tri útle knižky ešte nevlastníte, nemali by ste dlho váhať. Ja som svoje rozhodnutie zaobstarať si ich určite neoľutoval. :-) 

Zdroj obrázkov: vlastné fotografie 
pondelok, 31. júla 2017

RECENZIA: Vesmír na pleciach (Jennifer Nivenová)

Človek si nemôže vybrať, aký sa narodí. Nemôže si zvoliť farbu svojej pleti, telo, rodinné pomery, ani či svoj život prežije v zdraví alebo v chorobe. Libby Stroutová a Jack Masselin sú napohľad úplne rozdielni tínedžeri. Zatiaľ čo Libby má problémy s nadváhou, každý sa jej v škole smeje a pred niekoľkými rokmi ju vyhlásili za najtučnejšiu tínedžerku sveta, Jack nemá s prestížou problém. Je šarmantný a vie, ako ohúriť každé dievča. Aj on však vo svojom vnútri skrýva tajomstvo – svoju chorobu, kvôli ktorej nedokáže rozoznávať ľudské tváre. Najprv to vyzeralo tak, že si spolu nebudú nikdy rozumieť. Zazerajú po sebe a nedokážu ani prehovoriť s tým druhým. No potom sa udeje niečo zvláštne... a keď sa obaja spoznajú lepšie, zistia, že majú toho spoločného oveľa viac, než spočiatku tušili... 

Viacerí umelci tvrdia, že inšpiráciu pre napísanie svojich diel alebo pre vystúpenie na javisku divadla hľadali práve v tých najťažších životných chvíľach, ktoré sprevádzalo množstvo (prevažne negatívnych) emócií. Práve tie podnietili ich tvorbu a dodali jej reálnosť a hodnovernosť. Jennifer Nivenová knihu Vesmír na pleciach napísala taktiež v zložitej životnej situácii – v okamihu, keď prišla o vlastnú matku. Ťažko povedať, či sa práve tento fakt podpísal na jej pochmúrnosti. S určitosťou však môžem tvrdiť, že bol Vesmír na pleciach plný emócií, pocitov šťastia, ale rovnako aj dlhotrvajúceho zármutku

„...aj keď zlomené srdce bolí ako ďas, je to lepšie, ako necítiť vôbec nič.“

Už dávno som nečítal knihu, ktorá by ma do takej miery poburovala. Nebolo to ale tým, že by sa mi tento román nepáčil. Nepáčil sa mi skôr postoj, ktorý zaujali jednotlivé postavy voči Libby. Ubližovali jej krutými prezývkami a správali sa k nej ako k handre. Ten, ktorému sa v detstve rovesníci z akýchkoľvek dôvodov smiali, pochopí, aké náročné muselo byť pre hlavnú hrdinku toto životné obdobie. Ako autorka v závere knihy tvrdí, prešla si podobným detstvom, a aj vďaka tomu dokázala postavu Libby reálne vykresliť. Kvôli všetkým spomenutým faktom som sa do osudu hlavnej hrdinky vedel naplno vžiť. A hoci som si neprešiel tým, čím Libby, mal som pocit, akoby som každú jednu ranu prežíval spolu s ňou

Román Vesmír na pleciach však nemožno označiť ako vyslovene smutný. Isteže obsahuje pasáže, ktoré vo vás vyvolajú množstvo emócií a ktoré vás podnietia k činnosti. Kniha ale obsahuje aj viaceré momenty, ktoré vás rozosmejú a potešia. Nivenová dávkovala „všetko s mierou“ a na románe som ocenil najmä jeho inakosť. Nielenže jednotlivé kapitoly nemali viac než dve-tri strany (keďže neustále striedala rozprávačov – Libby a Jacka), príbeh sa navyše snažila odľahčovať. Akoby to, čo sa v knihe dialo, bolo úplne normálne – a akoby sa hlavné postavy naučili žiť so svojím osudom. Autorka tým poukazuje aj na to, že nikto z nás nie je dokonalý a každý v sebe skrýva niečo, čo ho robí odlišným, no zároveň i jedinečným. 

„Všetky hviezdy vyzerali rovnako, ako keby bola 
obloha plná tvárí. Povedal som si, že Libby je
 jedna z tých hviezd. Jednu som si vybral, pomenoval 
ju po nej a pozeral sa na ňu tak dlho, ako 
som vydržal. Potom som žmurkol.
Zostaň. Zostaň. Zostaň.
Nechoď preč.
No zmizla.“

Vesmír na pleciach bol v poradí druhou knihou, ktorú som od Jennifer Nivenovej čítal. Zatiaľ čo Všetky skvelé miesta, jej prvý román, ma príjemne prekvapili, no nepovažoval som ich za nezvyčajné ani prelomové čítanie, Vesmír na pleciach vo mne niečo zlomil. Akoby ma prinútil prehodnotiť svoj postoj k životu – a uvedomiť si, že nič netrvá večne. Takisto aj to, že netreba mať voči ľuďom predsudky a aj človek, ktorý sa vám v napohľad ničom nepodobá, sa môže stať jedného dňa vaším priateľom. Pevne verím, že si knihu užijete minimálne tak, ako sa to podarilo mne. Vopred prajem pekné čítanie!

Zdroj obrázkov: zdroj, zdroj

Hľadáš niečo konkrétne?

O mne

Moja fotka

Mám 21 rokov a študujem žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Na to, aby ste ma spoznali lepšie, vám postačí začítať sa do mojich príspevkov, alebo ma kontaktovať v správe.

Kontaktujte ma

Partneri blogu

Sleduj pomocou bloglovin

Follow on Bloglovin

Následníci

Ďakujem Vám!

Stránka získala ocenenia Blog dizajn 2013 a 2014, takisto aj titul Ńuchal roka 2014. Ďakujem za podporu!

Archív blogu

Zobrazenia blogu

All rights reserved.
Copyright © Dominik Petriska 2017. Používa službu Blogger.